Šógun-elita spoločnosti

Keď prišli prvé kmene z Ázijskej pevniny, veľmi skoro sa dostali do konfliktu s  pôvodnými domorodcami, žijúcimi na japonských ostrovoch. Bol to najmä kmeň Ainu, ktorý žil na ostrove Honšú a Hokkaido. Na boj proti Ainu boli príšelci nútený vycvičiť vojakov, schopných bojovať v teréne, v ktorom domorodý kmeň žil.

Na čele jednotlivých armád stáli generáli, ktorých v Japonsku volali sei-i taišogun – ,,vojvodca, ktorý bojuje proti východným barbarom‘‘. Neskôr bol tento názov skrátený na šogún–najvyšší generál samurajov. 

Počas nasledujúcich piatich storočí bol titul šogún dávaný hlavnému veliteľovi armády.

Po bitke pri Sekigahare 21. októbra 1600 cisár ustanovil šogúnom Iejasu Tokugawu. Za jeho vlády a vlády jeho nástupcov dosiahol šogunát absolútny vrchol. V tomto období získali šogúni takú moc, že sa stali nezávislými od cisára. Cisár však naďalej zostával ,,bohom na Zemi‘‘, ale skutočná moc figurovala v rukách šogúnov. Napriek tomu si cisára ctili a vážili, pretože titul šogúna mohli dostať len z jeho rúk a cisár sa tešil veľkej obľube a vážnosti medzi ľudom. Navyše, ak sa dostali do jeho nepriazne, mohlo to skončiť zánikom celého klanu. Šogúnom teda na ceste za mocou nezostávalo nič iné, iba dať svoju vrstvu na vrchol spoločenskej pyramídy.

Svoje mocenské rozliehanie začali šogúni tým, že svoje centrum presunuli do Eda, súčasného Tokia, pričom cisár sídlil v Kjóte. Na posilnenie svojej pozície bol cisár a jeho dvor šogúnmi prísne kontrolovaný, aby sa predišlo spolčeniam dvora proti vláde v Ede.

Už samotné sídla šogúna a cisára boli v presnom protiklade. Zatiaľ, čo Kjóto by sme mohli nazvať ,,zlatou klietkou‘‘, Edo bola obrovská pevnosť, schopná pojať niekoľko desiatok tisíc vojakov.

Šogún riadil všetko–majetky, financie, bol vrchným generálom armády a viedol zahraničnú politiku. Naopak cisár bol politicky menej významný, skôr figuroval ako modla pre svoj ľud a tvár pre zahraničie. Vzťah šogún–cisár by sa dal prirovnať ku súčasnému vzťahu prezident–premiér. Hoci je prezident hlavou krajiny, v skutočnosti nemá najvyššiu moc a tvorba zákonov prislúcha parlamentu.
Napriek všeobecnému názoru, že sa z najsilnejšieho samuraja stal šogún, najväčšiu šancu získať tento titul mal buď príslušník rodu, ktorý práve vládol, alebo niektoré knieža–daimjó.