V dejinách Japonska sa stretávame s obrovským množstvom vojenských konfliktov a sporov. Práve v nich najdôležitejšiu úlohu zohrali samuraji, elita spoločnosti s vlastným kódexom cti, oddaným, ba až slepým, nasledovaním rozhodnutí svojho pána.
Svet ich pozná ako samurajov - japonských bojovníkov. Toto slovo, znamenajúce vazal, je ale pomenovanie čínskeho pôvodu, ktoré zdomácnelo (Ratti, Westbrook, 2005)[1]. V Japonsku slovo samuraj znamená ,,ten, ktorý slúži‘‘. Samuraji ale boli známi tiež ako buši (bojovník) alebo mononofu/wasarau (nájomný vojak). Neskôr bolo toto označenie rozšírené na všetkých vojakov, jimž bylo dovoleno nosit současně dlouhý i krátky meč(daišó) při výkonu služby pro nějakého šlechtického pána..[2].
Keďže Japonsko bolo zmietané vojnami, pre ich prežitie bolo dôležité, čo najlepšie ovládať svoje zbrane, či už meč, kopiju alebo luk. Zároveň v boji (a nielen v boji, ale aj v živote) dodržiavali svoj kódex, tzv. bušidó, ktorý bol záväzný pre všetkých bojovníkov bez rozdielu postavenia.
V počiatkoch existencie tejto triedy sa mohol stať samurajom hoci aj obyčajný roľník, keď svojimi schopnosťami preukázal, že je toho hodný. Až v neskorších obdobiach, hlavne v období Tokugawa, ktoré je zároveň najslávnejším obdobím šogúnov, bola presne stanovená hierarchia spoločnosti a obyčajný človek nemal šancu stať sa samurajom. Navyše šogunát vydal aj určité nariadenia, napríklad tzv. Veľký hon na meče, vydaný v roku 1585 Hidejošim Tojotomim, ktorý zakazoval všetkým spoločenským vrstvám, okrem samurajov, nosiť určité zbrane ( kopije, meče...) a ďalšími zákonmi zamedzil presun medzi spoločenskými vrstvami.
Ruka v ruke so zvyšovaním prestíže a spoločenského postavenia samurajov rástla aj ich pýcha a pohŕdavý postoj voči ostatným vrstvám spoločnosti. Stačila hoci aj najmenšia urážka, či už priama alebo nepriama a dotyčný ležal na zemi v kaluži krvi. Hlavne po roku 1600, po bitke pri Sekigahare v období Edo, keď vojenské konflikty klesli na minimum, samuraji museli svoju bojovnosť ventilovať iným smerom.
Všeobecne sa usudzuje, že najpoužívanejšou zbraňou samurajov bol legendárny meč- katana. V skutočnosti používali veľké množstvo rôznych zbraní, hlavne kopije, naginaty, luky, bojové vejáre.... Rovnako ako na západe mal každý takú zbraň, akú si mohol dovoliť, aj v Japonsku mali kvalitné katany len tí bohatší. Katana sa však mohla dostať do rúk aj nižším vrstvám, ale, samozrejme, v horšej kvalite.
Najlepšími samurajmi boli vo všeobecnosti aristokrati. Všetci vojaci bez rozdielu prechádzali vojenským výcvikom, ale aristokrati mali viac času a príležitostí nájsť si kvalifikovaných učiteľov. Preto vo väčšine prípadov vazal aj napriek svojej niekoľkoročnej bojovej skúsenosti nemal proti vyššie postavenému buši veľkú šancu vyhrať.
Samuraj nepokladal za najdôležitejšiu vec svoj život, ale oddanosť a poslušnosť voči svojmu pánovi. Jeho pán stál dokonca aj nad jeho životom. Kvôli pánovi samuraj ani chvíľu neváhal obetovať svoj život. Zo zachovaných dobových kroník poznáme mnoho príkladov, keď samuraj vlastnou smrťou zachránil život alebo česť svojho pána. Avšak, keď pán zomrel, veľké množstvo samurajov obetovalo dobrovoľne svoj život a odchádzali na druhý svet spolu s ním. Istý čas sa samovraždy dokonca tak rozmohli, že musel byť vydaný zvláštny edikt proti nim pod trestom, že rodina samovraha bude tiež zabitá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára