Samuraj a šógun v Japonsku: mája 2011

štvrtok 5. mája 2011

Seppuku-známejšie pod hanlivým "harakiri"

Seppuku, v Európe známejšie pod hanlivým výrazom harakiri(hara znamená brucho a kiri rezať), je rituálna samovražda samurajov, uskutočňovaná z mnohých, často výlučne morálnych, dôvodov.

Ako rituálna samovražda malo seppuku svoje postupy a pravidlá. Cieľovým miestom prebodnutia bola oblasť brucha, pretože samuraji v sebe živili vieru, že práve táto čast tela je sídlom duše. Seppuku prebiehalo ako obrad, na ktorého konci si bojovník vzal svoj život, zväčša v sprievode asistenta, ktorý jeho vznešené dielo dokončil. Aby samuraj zabránil spadnutiu svojho tela dozadu, podložil si pod kolená rukávy zo svojho odevu. Wakizashi (krátky meč, podobný dýke) si vrazil hlboko pod pás na ľavej strane tela, pomaly ho ťahal k pravej strane a obrátil ho v rane, potom spravil krátky rez smerom hore(Nitobé,1904)1.

Na celom obrade je asi najzaujímavejší práve postoj samurajov, vďaka ktorému nepremýšľali nad stratou života ako nad tragédiou, ale ich myseľ bola nastavená na myšlienku, že chcú otvoriť sídlo svojej duše a ukázať, v akom je stave. Či je čistá alebo poškvrnená(Nitobé,1904). Na to, aby si boli schopní na niečí príkaz vziať život takouto formou, boli vychovávaní už od malička. Veľmi často boli posielaní na miesta súvisiace so smrťou ako cintoríny, popraviská a podobne. Rodiče dávají často dětem úlohy hrozně těžké, často i ukrutné, které veškeré odvahy ditěte vyžadují2. Boli vystavené mrazom, hladu, od mlada boli posielaní do cudzích krajov.

1 Nitobé, I.: Bušido.[online].Praha:1904.s.39.[cit.2011-04-26].Dostupné na internete: http://busido.szm.com/.

2 Nitobé, I.: Bušido.[online].Praha:1904.s.11.[cit.2011-04-26].Dostupné na internete: http://busido.szm.com/.

Samuraj bez pána:rónin

Podle Brinkneye ,,znamená doslovný překlad názvu rónin, ,muž na vlnách´, tedy někoho, kdo je bezcílně pohazován sem a tam, jako na vlnách v moři1. V jednoduchšom slova zmysle bol teda rónin samuraj bez pána. O pána mohol prísť z viacerých dôvodov a tie sa líšili prípad od prípadu. Status rónina získal aj člověk, jenž se narodil jako syn samuraje bez přičlenění k rodu nějakého pána, jenž se však nikdy nevzdal svého statusu válečníka2.

Samuraj sa však mohol stať róninom aj dobrovoľne, napríklad aby využil napätie v rámci klanu, vyriešil osobné nezhody a pri tom neuvrhol vinu na svojho pána, poprípade, aby sa pridal k Európanom, osvojil si ich poznatky a potom sa o ne podelil so svojimi spolubojovníkmi.

Najčastejšie sa však samuraj stal róninom vtedy, keď jeho pán zomrel, bol vypovedaný, vyvlastnený alebo bol klan rozpustený. Týmto spôsobom bol početný stav róninov neustále dopĺňaný až do konca šogunátu v roku 1867.

Keď sa samuraj rozhodol stať remeselníkom, obchodníkom či sa venovať živnostníckej činnosti, rovnako získaval titul rónina.

Na to, aby rónin prežil, musel, samozrejme, zarábať peniaze. Tie získaval výučbou bojových techník, poskytovaním služieb ako strážca verejného poriadku alebo ako ozbrojený strážca bohatších sedliakov. Nemohol sa ale dať najať do služieb iného pána, pretože mal status vydedenca spoločnosti a jeho zamestnávateľ by mohol upadnúť do nemilosti ostatných pánov. Mnohí rónini sa však živili lúpežami a plienením. Bolo možné nájsť ich v podsvetí každého mesta. Taktiež pomáhali roľníkom v ich vzburách proti ich provinčným guvernérom a bojovali proti samurajom, ktorých nenávideli.

Keďže sa museli starať iba sami o seba, vyvinuli sa z nich veľmi silní súperi, pretože v boji boli nevypočítateľní, stále v pohotovosti a voči samurajom pociťovali nenávisť. Ako individualisti z povinnosti museli rónini ovládať toľko znalostí a zručností, koľko len bolo ľudsky možné. Museli vynikajúco ovládať boj s mečom a kopijou, rôzne spôsoby boja bez zbrane, ako aj druhy boja obyčajných občanov, keďže medzi nimi trávili väčšinu času.

Boli to takmer neporaziteľní bojovníci, ktorí si vyslúžili rešpekt vládcov tej doby.

1 Ratti, O. – Westbrook, A.: Tajemství samurajů.3.vyd.Praha:©Miroslav Sobotka, 2005.s.118.ISBN 80-903079-9-X.

2 Ratti, O. – Westbrook, A.: Tajemství samurajů.3.vyd.Praha:©Miroslav Sobotka, 2005.s.119.ISBN 80-903079-9-X.

Bušido

Rytířství jest květinou, která jest na půdě Japonska tak domácí jako její symbol: třešňový květ1. Takto znejú prvé slová Bušida, ktoré v roku 1904 napísal Inazo Nitobé. Hoci podstata bušida spočívala v tom, že to bol nepísaný kódex samurajov, ktorý bol však všeobecne platný a musel sa dodržiavať, jeho neskoršie majstrovské spracovanie pánom Nitobém nám dnes dáva možnosť nahliadnuť takmer do duše samuraja, ktorý sa týmito mravnými nariadeniami riadil. Dôležité je ale uvedomiť si, že bušido je potrebné chápaťako niečo nehmotné, zato nesúce obrovskú morálnu silu, ktorá je sčasti základom japonského spôsobu správania sa.

Slovo bušido sa (ako väčšina japonských slov) skladá z viacerých častí. „Buši“ znamená bojovník a „do“ zasa cesta. V tomto prípade môžeme slovo bušido prekladať ako „cesta bojovníka“.

Keď sa zamýšľame nad morálnosťou, či skôr nemorálnosťou, správania sa samurajov, zhodneme sa jednoznačne na tom, že časté zabíjanie a nepochopiteľné samovraždy nemôžeme považovať za morálne z nijakého hľadiska. Avšak takto môže rozmýšľať nanajvýš súčastný človek, žijúci v modernom svete, s výrazne posunutým prahom bolesti, diametrálne odlišným vychovaním a spôsobom života, než s akým sa stretávali ľudia v období feudalizmu. Naším cieľom nie je obhajovať skutky, ktorých sa samuraji, z pre nás často nepochopiteľných dôvodov, dopúšťali, ale priblížiť, z akého nepísaného učenia vychádzali.

Bušido môžeme nazvať akousi formou životnej filozofie, postupmi myslenia, ktoré predchádzalo jednotlivé kroky bojovníka. Postoj ku cti a spravodlivosti, údatnosti, láske k dobru a rodičom, vzťah k meču či dokonca samotný postoj ku rituálnym samovraždám boli jednou z neodmysliteľných častí bušida.

Samozrejme, nie každý samuraj sa riadil nariadeniami, ktoré sa ústnou formou predávali z pokolenia na pokolenie už od útleho veku. Ale tak, ako v západnej kultúre boli lúpežní rytieri považovaní za nehodných sedieť za jedným stolom s hrdými rytiermi-kniežatami, tak aj samuraji, ktorí nedodržiavali bušido, boli považovaní za nehodných svojho postavenia. V konečnom dôsledku sa takýto samuraj vydal na cestu, ktorá ho doviedla do postavenia rónina.

1 Nitobé, I.: Bušido.[online].Praha:1904.s.3.[cit.2011-04-24].Dostupné na internete: http://busido.szm.com/.

Pridávam link na stiahnutie BUŠIDA od Inaza Nitobéhovo formáte pdf: http://busido.szm.com/

Deti v rodine samuraja

Dieťa, vyrastajúce v rodine samuraja, bolo pripravované na svoj budúci neľahký život už odmalička. Kontakt so smrťou, hľadenie jej do tváre už v útlom veku zabezpečovalo v budúcnosti totálnu oddanosť pánovi a čo je ešte dôležitejšie, uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti. Preto samuraji v dospelosti viac dbali na bohatstvo v mysli a ľudí, ktorí pracovali s peniazmi a tovarom, považovali za menejcenných (v spoločenskej pyramíde sa nachádzali najnižšie).

Učebné osnovy mladého samuraja obsahovali šerm, streľbu z luku, džiudžutcu (anatomické znalosti ľudského tela pri obrane a výpade), jazdectvo, náuku o používaní kopije, taktiku, krasopis( pretože z písma sa dá vyčítať povaha pisateľa) , etiku, literatúru a dejepis(Nitobé, 1904)[1]. Zo všetkých týchto predmetov teda jasne vyplýva, že škola mala veľmi praktický charakter.

Svoj prvý meč, ktorý nahradil dýku, s ktorou sa dovtedy hrával, dostal samuraj, keď dovŕšil päť rokov. Tento ceremoniál sa nezaobišiel bez slávnostných šiat a prebiehal na Gobane[2](šachovnici, obsahujúcej 361 bielych a čiernych políčok). Týmto bol mladý samuraj zasvätený do povinností vojakov. Vo svojich pätnástich rokoch bol potom vyhlásený za muža a katana s wakizashi viac nechýbali po jeho boku. To, ako si svoj meč samuraj vážil, dokazovalo jeho čestné miesto v najkrajšej časti študovne či obývačky. V noci však ležali tesne pri jeho hlave.

[1] Nitobé, I.: Bušido.[online].Praha:1904.s.31.[cit.2011-04-26].Dostupné na internete: http://busido.szm.com/.

[2] Nitobé, I.: Bušido.[online].Praha:1904.s.43.[cit.2011-04-26].Dostupné na internete: http://busido.szm.com/.

Šógun-elita spoločnosti

Keď prišli prvé kmene z Ázijskej pevniny, veľmi skoro sa dostali do konfliktu s pôvodnými domorodcami, žijúcimi na japonských ostrovoch. Bol to najmä kmeň Ainu, ktorý žil na ostrove Honšú a Hokkaido. Na boj proti Ainu boli príšelci nútený vycvičiť vojakov, schopných bojovať v teréne, v ktorom domorodý kmeň žil.

Na čele jednotlivých armád stáli generáli, ktorých v Japonsku volali sei-i taišogun – ,,vojvodca, ktorý bojuje proti východným barbarom‘‘. Neskôr bol tento názov skrátený na šogún–najvyšší generál samurajov.

Počas nasledujúcich piatich storočí bol titul šogún dávaný hlavnému veliteľovi armády.

Po bitke pri Sekigahare 21. októbra 1600 cisár ustanovil šogúnom Iejasu Tokugawu. Za jeho vlády a vlády jeho nástupcov dosiahol šogunát absolútny vrchol. V tomto období získali šogúni takú moc, že sa stali nezávislými od cisára. Cisár však naďalej zostával ,,bohom na Zemi‘‘, ale skutočná moc figurovala v rukách šogúnov. Napriek tomu si cisára ctili a vážili, pretože titul šogúna mohli dostať len z jeho rúk a cisár sa tešil veľkej obľube a vážnosti medzi ľudom. Navyše, ak sa dostali do jeho nepriazne, mohlo to skončiť zánikom celého klanu. Šogúnom teda na ceste za mocou nezostávalo nič iné, iba dať svoju vrstvu na vrchol spoločenskej pyramídy.

Svoje mocenské rozliehanie začali šogúni tým, že svoje centrum presunuli do Eda, súčasného Tokia, pričom cisár sídlil v Kjóte. Na posilnenie svojej pozície bol cisár a jeho dvor šogúnmi prísne kontrolovaný, aby sa predišlo spolčeniam dvora proti vláde v Ede.

Už samotné sídla šogúna a cisára boli v presnom protiklade. Zatiaľ, čo Kjóto by sme mohli nazvať ,,zlatou klietkou‘‘, Edo bola obrovská pevnosť, schopná pojať niekoľko desiatok tisíc vojakov.

Šogún riadil všetko–majetky, financie, bol vrchným generálom armády a viedol zahraničnú politiku. Naopak cisár bol politicky menej významný, skôr figuroval ako modla pre svoj ľud a tvár pre zahraničie. Vzťah šogún–cisár by sa dal prirovnať ku súčasnému vzťahu prezident–premiér. Hoci je prezident hlavou krajiny, v skutočnosti nemá najvyššiu moc a tvorba zákonov prislúcha parlamentu.
Napriek všeobecnému názoru, že sa z najsilnejšieho samuraja stal šogún, najväčšiu šancu získať tento titul mal buď príslušník rodu, ktorý práve vládol, alebo niektoré knieža–daimjó.

Kto je samuraj?

V dejinách Japonska sa stretávame s obrovským množstvom vojenských konfliktov a sporov. Práve v nich najdôležitejšiu úlohu zohrali samuraji, elita spoločnosti s vlastným kódexom cti, oddaným, ba až slepým, nasledovaním rozhodnutí svojho pána.

Svet ich pozná ako samurajov - japonských bojovníkov. Toto slovo, znamenajúce vazal, je ale pomenovanie čínskeho pôvodu, ktoré zdomácnelo (Ratti, Westbrook, 2005)[1]. V Japonsku slovo samuraj znamená ,,ten, ktorý slúži‘‘. Samuraji ale boli známi tiež ako buši (bojovník) alebo mononofu/wasarau (nájomný vojak). Neskôr bolo toto označenie rozšírené na všetkých vojakov, jimž bylo dovoleno nosit současně dlouhý i krátky meč(daišó) při výkonu služby pro nějakého šlechtického pána..[2].

Keďže Japonsko bolo zmietané vojnami, pre ich prežitie bolo dôležité, čo najlepšie ovládať svoje zbrane, či už meč, kopiju alebo luk. Zároveň v boji (a nielen v boji, ale aj v živote) dodržiavali svoj kódex, tzv. bušidó, ktorý bol záväzný pre všetkých bojovníkov bez rozdielu postavenia.

V počiatkoch existencie tejto triedy sa mohol stať samurajom hoci aj obyčajný roľník, keď svojimi schopnosťami preukázal, že je toho hodný. Až v neskorších obdobiach, hlavne v období Tokugawa, ktoré je zároveň najslávnejším obdobím šogúnov, bola presne stanovená hierarchia spoločnosti a obyčajný človek nemal šancu stať sa samurajom. Navyše šogunát vydal aj určité nariadenia, napríklad tzv. Veľký hon na meče, vydaný v roku 1585 Hidejošim Tojotomim, ktorý zakazoval všetkým spoločenským vrstvám, okrem samurajov, nosiť určité zbrane ( kopije, meče...) a ďalšími zákonmi zamedzil presun medzi spoločenskými vrstvami.

Ruka v ruke so zvyšovaním prestíže a spoločenského postavenia samurajov rástla aj ich pýcha a pohŕdavý postoj voči ostatným vrstvám spoločnosti. Stačila hoci aj najmenšia urážka, či už priama alebo nepriama a dotyčný ležal na zemi v kaluži krvi. Hlavne po roku 1600, po bitke pri Sekigahare v období Edo, keď vojenské konflikty klesli na minimum, samuraji museli svoju bojovnosť ventilovať iným smerom.

Všeobecne sa usudzuje, že najpoužívanejšou zbraňou samurajov bol legendárny meč- katana. V skutočnosti používali veľké množstvo rôznych zbraní, hlavne kopije, naginaty, luky, bojové vejáre.... Rovnako ako na západe mal každý takú zbraň, akú si mohol dovoliť, aj v Japonsku mali kvalitné katany len tí bohatší. Katana sa však mohla dostať do rúk aj nižším vrstvám, ale, samozrejme, v horšej kvalite.

Najlepšími samurajmi boli vo všeobecnosti aristokrati. Všetci vojaci bez rozdielu prechádzali vojenským výcvikom, ale aristokrati mali viac času a príležitostí nájsť si kvalifikovaných učiteľov. Preto vo väčšine prípadov vazal aj napriek svojej niekoľkoročnej bojovej skúsenosti nemal proti vyššie postavenému buši veľkú šancu vyhrať.

Samuraj nepokladal za najdôležitejšiu vec svoj život, ale oddanosť a poslušnosť voči svojmu pánovi. Jeho pán stál dokonca aj nad jeho životom. Kvôli pánovi samuraj ani chvíľu neváhal obetovať svoj život. Zo zachovaných dobových kroník poznáme mnoho príkladov, keď samuraj vlastnou smrťou zachránil život alebo česť svojho pána. Avšak, keď pán zomrel, veľké množstvo samurajov obetovalo dobrovoľne svoj život a odchádzali na druhý svet spolu s ním. Istý čas sa samovraždy dokonca tak rozmohli, že musel byť vydaný zvláštny edikt proti nim pod trestom, že rodina samovraha bude tiež zabitá.